Včelárstvo slovenskuo alebo potreba jednotních spolkov včelárskich
Možno ste po prečítaní nadpisu spozorneli, veď pripomína názov diela čo napísal Ľudovít Štúr v rokoch obrodenia slovenského a ja som si tak trochu neskromne dovolil výpožičku na, aspoň dúfam, názov prospešnej úvahy.
Priznávam nikdy som sa nechcel miešať do včelárskej politiky, mám čo robiť okolo včelstiev našej rodinnej farmy. Nuž ale keď vidím v akom stave je slovenské včelárstvo a ani nie tak materiálne ale po stránke morálnej, stránke včelárskych medziľudských vzťahov, nebývalej závisti, nenávisti, ohovárania, poškodzovania alebo dokonca kradnutia či ničenia cudzieho majetku, vynaliezavosti niektorých „tiežvčelárov“ keď ide o dotácie alebo iné hmotné statky…
Veru, oslovenie „priateľ“ medzi včelármi buď vymizlo alebo je z neho už len taká otrepaná fráza, že radšej ju slušná včelárska pospolitosť nepoužíva. Veru zabudlo sa na odkaz včelárskych velikánov z prvej polovice minulého storočia ako Gašperík, Novacký, Babka a desiatky ba stovky ďalších, čo nezištne viedli slovenské včelárstvo v dobách omnoho ťažších ako je tá dnešná (vojny, veľká hospodárska kríza, politické zmeny).
Dnes sa všetko prepočítava na peniaze, kto čo koľko za čo. Povieme si taká je doba. Zvykneme včelári zdôrazňovať koľko prospešnej práce vykonajú naše včelstvá pre prírodu alebo poľnohospodárstvo a tým aj pre našu krajinu a ekonomiku. Naučili sme sa čakať na dotácie za opeľovanie alebo z iného titulu, tie aby došli skrz naše včelárske zastúpenie… A keď nedôjdu alebo dôjde len nejaká malá suma hneď je oheň na streche a to frflanie a nadávanie… na vine sú samozrejme „tí hore“ a nikdy inak. Ale vina za to, že nás štát, ktorý zastupuje ministerstvo pôdohospodárstva neberie príliš vážne, padá na všetky hlavy na ktorých je včelársky klobúk bez rozdielu.
Tento článok Maroša Bujňáka vyšiel v januárovom čísle časopisu Dymák. To nájdete v našich predajných miestach alebo si ho predplatíte podľa týchto inštrukcií.
